Život Prešova
online
online
EĽRO 2010
09.07.2010 Kežmarok
20. ročník festivalu Európske ľudové remeslo sa uskutoční v dňoch 9. – 11. júla 2010. Venovaný bude potravinárskym remeslámPOTRAVINÁRSKE CECHY
Nebolo to nikdy, ani to nesmie byť,
aby tí mäsiari (rybári, pekári, pivovarníci, mlynári)
nemali za čo piť.
Nebolo to nikdy, ani to byť nesmie,
čo aj celé mesto Kežmarok hneď zbesnie.
V kežmarských cechoch vládla prísna pracovná a morálna disciplína, ktorá bola zakotvená v artikuloch – štatútoch cechu. Na čele spoločenstva stál cechmajster, ktorý bol spravidla každoročne volený z kruhu starších majstrov. Pod majstrami boli tovariši. Tí, čo v cechu najmenej znamenali a nemali žiadne práva – boli učni.
Každý cech mal aj svoj vlastný inventár. Najposvätnejšou časťou bola cechová truhlica, ktorá uložená na stole a otvorená slúžila akoby za oltár. Keď sa truhlica otvorila, od každého člena cechu sa vyžadovala dôstojnosť, akákoľvek nevhodná poznámka alebo zahrešenie sa trestalo pokutou finančnou alebo vo forme určitého množstva vosku (vosk sa používal na sviece). Do truhlice sa vkladali artikuly, rôzne písomnosti, účty a peniaze. Každý cech mal vlastnú zástavu so svojím patrónom, svoje pečatidlo, cechovú knihu, kde sa zapisovali mená prijatých i vyučených učňov, vlastných i privandrovaných tovarišov, vyučených vlastných i cudzích majstrov. K inventáru patrili aj vysvedčenia pre vandrujúcich tovarišov, zvolávacie tabuľky zvlášť na schôdzky cechu a zvlášť na pohreb člena cechu, feruľa – znak hodnosti cechmajstra, obradné nádoby, používané pri hostinách cechu atď. Každý majster mal svoj vývesný štít. (To všetko sa dá nájsť pri návšteve kežmarského múzea v hrade. )
V Kežmarku pôsobili v potravinárskej oblasti rôzni remeselníci, ale pre nízky počet majstrov (na cech bolo treba najmenej troch majstrov) si samostatný cech nemohli založiť a nemali sa v mieste bydliska ani ku komu pridať.
K nim patril olejkár – v meste spomína už r. 1542, medovnikári – spomínajú sa r. 1697a r. 1780 sa v súpise remeselníkov uvádza výrobca čokolády a varič kávy.
Adriana SATURYOVÁ
Nebolo to nikdy, ani to nesmie byť,
aby tí mäsiari (rybári, pekári, pivovarníci, mlynári)
nemali za čo piť.
Nebolo to nikdy, ani to byť nesmie,
čo aj celé mesto Kežmarok hneď zbesnie.
V kežmarských cechoch vládla prísna pracovná a morálna disciplína, ktorá bola zakotvená v artikuloch – štatútoch cechu. Na čele spoločenstva stál cechmajster, ktorý bol spravidla každoročne volený z kruhu starších majstrov. Pod majstrami boli tovariši. Tí, čo v cechu najmenej znamenali a nemali žiadne práva – boli učni.
Každý cech mal aj svoj vlastný inventár. Najposvätnejšou časťou bola cechová truhlica, ktorá uložená na stole a otvorená slúžila akoby za oltár. Keď sa truhlica otvorila, od každého člena cechu sa vyžadovala dôstojnosť, akákoľvek nevhodná poznámka alebo zahrešenie sa trestalo pokutou finančnou alebo vo forme určitého množstva vosku (vosk sa používal na sviece). Do truhlice sa vkladali artikuly, rôzne písomnosti, účty a peniaze. Každý cech mal vlastnú zástavu so svojím patrónom, svoje pečatidlo, cechovú knihu, kde sa zapisovali mená prijatých i vyučených učňov, vlastných i privandrovaných tovarišov, vyučených vlastných i cudzích majstrov. K inventáru patrili aj vysvedčenia pre vandrujúcich tovarišov, zvolávacie tabuľky zvlášť na schôdzky cechu a zvlášť na pohreb člena cechu, feruľa – znak hodnosti cechmajstra, obradné nádoby, používané pri hostinách cechu atď. Každý majster mal svoj vývesný štít. (To všetko sa dá nájsť pri návšteve kežmarského múzea v hrade. )
V Kežmarku pôsobili v potravinárskej oblasti rôzni remeselníci, ale pre nízky počet majstrov (na cech bolo treba najmenej troch majstrov) si samostatný cech nemohli založiť a nemali sa v mieste bydliska ani ku komu pridať.
K nim patril olejkár – v meste spomína už r. 1542, medovnikári – spomínajú sa r. 1697a r. 1780 sa v súpise remeselníkov uvádza výrobca čokolády a varič kávy.
Adriana SATURYOVÁ
0
www.ZIVOTPO.sk
